Najprv sa po rozpadávajúcich schodoch vydriapete z kaňonu Hlbokej cesty. Chodník silno pripomína prechod roklinami Slovenského raja, je síce bez reťazí ale náročnosť podobná. Vstup naň je zakázaný. Avšak zábrana vstupu je rafinovane posunutá tak, aby bolo jasné, že skratka stojí za riziko. Po výstupe sa z chodníka objaví pohľad na krásnu stredomorskú vilu. Očakávam, že sa na slnkom zaliatom balkóne objaví Verneho nový gróf Monte Christo a v diaľke bude počuť hukot mora. Nikto sa neukazuje, ani more nepočuť. Do očí mi udrie vedľajšia moderná vila podobná Rubikovej kocke. Ten kontrast vráti človeka do prítomnosti. Zastavenie v realite však netrvá dlho lebo zvedavosť zavedie pohľad na protiľahlú bráničku. Neviem či ju vyrobili v divadelných dielňach ale ani Čardášová princezná by sa za ňu nemusela hanbiť. O niekoľko metrov sa objaví podobná. Skutočne neviem, kde som, keď sa na konci ulice (alebo na začiatku) ocitnem pri Pallehnerových domoch. Domy majú vysokú sedlovú strechu, sú celé drevené a so svojimi záhradkami pripomínajú vysokohorskú osadu. Žiadna nuda, pomyslím si pri kofole v blízkej záhradnej reštaurácii Funus. Všetko je tak, ako má byť, toto je moja Bratislava.
